V priebehu dejín, keď ľuďom išlo len o prežitie, spoločnosť sa nezaoberala postihnutými jednotlivcami. Šancu na prežitie mal len fyzicky zdatný človek. Historicky najstaršie zmienky z r. 3500 pred n.l. vnímajú telesne postihnutých ako „chudobných duchom“, ktorých splodili bohovia v opitosti. Postihnuté deti boli pre spoločnosť nežiaduce. O ich živote rozhodoval otec, alebo rada starších. V Sparte takéto deti pohodili v pohorí Taygetos. V Aténach ich odkladali do hlinených nádob a ponechávali pri cestách. V Ríme vložili do košíka a pustili dolu riekou Tiber. Severské národy sa zbavovali postihnutých detí utopením v mori. V starovekom Grécku patrilo k hrdosti človeka vedieť postarať sa o seba, nečakať pomoc od iného. Súcit a pomoc iným sa považovali za slabosť. Grécke mestské štáty mali zakotvené v ústave, že len silné a zdravé deti  majú prežiť.

V stredoveku sa dieťa považuje za dôležitú pracovnú silu. Zdržiava sa medzi dospelými: v práci, na verejnosti, v krčmách, vojenských táboroch.

Zmenu myslenia ovplyvnila filozofia kresťanstva, ktorá prináša nové humanistické myšlienky a sociálne postoje.  Pomoc blížnemu sa uznáva ako cnosť.  Myšlienky Krista stavajú ľudstvo pred novú hodnotu – lásku.

Nové myšlienky o ľudskosti, o láske k blížnemu, o rovnosti ľudí pred Bohom si získavajú pozornosť spoločnosti. Aj napriek týmto myšlienkam, život postihnutých ľudí plynul v ponižovaní. Ak im to fyzické sily dovoľovali, boli využívaní v tej najťažšej práci, alebo odkázaní na žobranie.  Postihnutí jedinci  boli považovaní za prekliatie rodiny, boží trest, za diablove deti – „ich výchova je zbytočná“.  

Pokrokové myšlienky J.A. Komenského (1592-1670) výrazne ovplyvňujú školstvo vtedajšej doby. V ucelenej sústave názorov na výchovu venuje pozornosť vzdelávaniu všetkých bez rozdielu, upozorňuje na možnosti každého človeka, ktoré je treba podchytiť a výchovou i vzdelaním rozvíjať.  „...Sotva môže byť tak špinavé zrkadlo, aby aspoň voľajakým spôsobom neprijalo obraz, sotva môže byť tak drsná tabuľa, aby sa na ňu predsa niečo nemohlo napísať...“

Pokrok v spoločnosti a pragmatické požiadavky presadzujúcej sa trhovej ekonomiky si vo väčšej miere vyžadujú gramotnú pracovnú silu. Východiskom je zavedenie povinnej školskej dochádzky. V našich podmienkach Mária Terézia (1717-1780) vyhlásila „Školu“ za politickú záležitosť – vec verejného, štátneho záujmu. Tereziánskymi  školskými reformami  sa povinná školská dochádzka mala začať realizovať v mestách aj na dedinách.  Deti sa učili práci v hospodárstve, ale aj pliesť, šiť, tkať, aby podľa názoru Márie Terézie boli chránení pred „žobrotou“.

V starostlivosti o postihnutých významnú úlohu zohrali dobročinné spolky združené vo Zväze sociálnych a zdravotných spolkov na Slovensku: Spolok pre pečlivost o hluchonemých (1919), Spolok pre pečlivost o zmrzačených (1925), Zemský spolok pre pečlivost o slabomyseľných (1932).

V Československom školstve sa presadil model jednotnej školy. Unifikovanosť (zjednotenosť) v metódach a formách pedagogickej práce nedovoľoval variabilnosť výchovno-vzdelávacej činnosti. Následky sa prejavili zlyhávaním postihnutých deti v bežnej škole.

Prijatie zákona o jednotnej školskej sústave v roku 1948 bolo významným medzníkom pri riešení problematiky výchovy a vzdelávania  „mládeže vyžadujúcej zvláštnu starostlivosť“. Uvedený zákon začlenil školy do jednotnej školskej sústavy, umožnil diferenciáciu špeciálnych škôl podľa druhu a stupňa postihu. V tomto povojnovom období, vzniká aj v Levoči Štátna pomocná škola, ktorá bola umiestnená v Strednej chlapčenskej škole (terajšia ZŠ, Nám. Š. Kluberta). Povereníctvo školstva a osvety so súhlasom Ministerstva financií zriadilo školu k 1.9.1948. „Riadne vyučovanie“ sa začalo 23. novembra 1948. Škola mala k dispozícií 2 triedy a 1 kabinet. Riaditeľkou školy bola Elena Júnyová – Értekešová (1948-1972). Miesto výpomocnej učiteľky zastavala Terézia Haršáni. V jednej triede bolo 20 žiakov, v druhej 12 žiakov. Výnosom Ministerstva školstva vied a umení č. A-179.116-II zo dňa 30.9.1948 boli pomocné školy premenované na osobitné.

V školskom roku 1951-1952 bola škola presťahovaná do Dievčenského žiackeho domova na Bernolákovej ulici č. 28. Od roku 1960 Okresný národný výbor v Levoči pridelil škole obytný dom  bývalej  majiteľky pani Huszovej na ulici Fraňa Kráľa 3.  Z dôvodu narastania počtu žiakov uvedená vilka na ulici F. Kráľa bola kapacitne nepostačujúca. Škola prenajímala miestnosti v budove Tatrasvitu na Mierovom námestí. V roku 1982 – 1983 mala škola zriadené dve triedy pri ZŠ Kluberta, jednu triedu na ulici Francisciho 11. Následkom zvyšujúceho sa počtu žiakov, škola začala fungovať v dvojzmennej prevádzke. Ďalšia trieda, z jednozmennou prevádzkou, od roku šk. roku 1997-1998 fungovala v ZŠ G. Haina do šk. roku 2004 – 2005. Nasledujúce roky ostalo elokované (vysunuté) pracovisko už len v priestoroch ZŠ Nám. Š. Kluberta.

Náročnú prácu na vysunutých pracoviskách sa podarilo vyriešiť v roku 2006 riaditeľke Mgr. M. Cirbusovej, keď v areáli SOU internátneho pre zrakovo postihnutú mládež získala budovu susediacu s kmeňovou školou. Rekonštrukciou objektu a zmenou oplotenia sa rozrástol areál školy, ktorý v súčasnosti tvoria dve budovy.

Zriaďovacou listinou Krajského úradu v Prešove v roku 2000, sa v zmysle platnej legislatívy, zmenil názov z Osobitnej školy na Špeciálna základná škola.

Do konca školského roku 2017 – 2018 škola fungovala v dvojzmennej prevádzke. Vplyvom legislatívnych zmien v oblasti školstva a snahou spoločnosti o inrtegráciu, či inklúziu žiakov s postihnutím do bežných základných škôl, naša škola postupne zaznamenáva úbytok žiakov. V novom školskom roku bude v škole jednozmenná prevádzka. Škola, materiálno technické vybavenie, ako aj výchovno-vzdelávací proces sa postupne modernizuje. Zameriavame sa hlavne na kvalitu výučby: vytvárame podmienky pre zažívanie úspechu každého žiaka, prispôsobujeme obsah učiva na prijateľnú úroveň jednotlivých žiakov, využívame inovatívne organizačné formy vyučovania a prepájania vyučovania s reálnym životom. Reflektujeme záujmy žiakov a ponúkame im možnosť zapájania sa do rôznych krúžkových činnosti. Formou dotácií zabezpečujeme stravu a školské pomôcky. Našou úlohou je pomôcť žiakom pri sebarealizácií a príprave do náročného života v 21. storočí  v infromatizovanej spoločnosti. Na ceste k stanoveným cieľom považujeme za dôležité spoluprácu s rodinou.

Každé výročie nás núti nahliadnuť do minulosti, vybaviť si osobné skúsenosti a zážitky, hodnotiť ale aj zaoberať sa víziou. Z histórie vidíme, že hendikepovaní jedinci nemali žiadnu šancu na dôstojný život. Výsledky špeciálneho školstva sú evidentné, keď hendikepovaných ľudí stretneme v rôznych profesiách, v kultúrnom i spoločenskom živote. Postupný vývoj spoločnosti a jednotlivých vied, pribúdanie poznatkov v rôznych oblastiach, prináša pokrok v zmene myslenia, v zmene vzťahu k postihnutým ľuďom. Čím je spoločnosť na vyššej ekonomickej a kultúrnej úrovni, čím viac spoločných materiálnych zdrojov má k dispozícií, tým väčšiu starostlivosť môže zabezpečiť postihnutým ľuďom a zvlášť deťom.  Televízne programy nám v poslednom období  ponúkajú príbehy rodín i jednotlivcov, zoznamujú nás s ľuďmi, ktorí sa narodili s postihnutím i ľuďmi, ktorí po chorobe, či úraze mali problém nielen so samotným zdravotným znevýhodnením, ale aj so zmierením sa s touto skutočnosťou. Konfrontácia s realitou nás núti všímať si uvedenú problematiku a zaujať k nej istý postoj.

 

Na  pôde  školy  radi privítame každého, kto prejaví záujem o bližšie oboznámenie sa s históriou našej školy, obhliadku priestorov školy, či samotný výchovno-vzdelávací proces. Budeme sa Vám individuálne venovať. Termín je možné dohodnúť na t. č. 053 451 2438, alebo 0902 512 438.

 

 

 

                                                                                               Mgr. Mária Beličáková

                                                                                                  riaditeľka ŠZŠ